Považská Bystrica nie je len nudné priemyselné mesto, z ktorého sa vytratil život a pracovné príležitosti. A v ktorom sa udomácnila sivá depresia a postsocialistická práznota.
Keď človek chce, toto mesto vie dýchať aj históriou a krásami prírody. Veľkú hĺbku má Považský hrad, Manínska tiesňava, rieky Váh a Domanižanka a ďalšie miesta v Považskej a jej okolí.
Obzvlášť blízky je mi Váh, ku ktorému často chodievam. Občas sa tam cítim ako divný Janko z básne Janka Kráľa:
Často blúdim, táram sa cez celý boží deň,
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku.
Ale čo je nemožnô, to ani nehľadaj,
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!
Odzadu plameň čierny ako rieka tečie,
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie.
A ja na zemi ležím, ani palcom kývať
nevládzem, a musím sa na to všetko dívať.
Vtedy — v tak biednom stave moja duša letí
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti,
a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu,
a zaspí ak’ v oleji aspoň za hodinu.
blahoželám, pekne opísané a popísané, to ...
Celá debata | RSS tejto debaty