Snežienka z Považia

Stalo sa to v minulom školskom roku. Blížilo sa uzatváranie známok, skúšanie, písomky… Poprosila som jedného nášho profesora o doučovanie. Keď sa dnes na veci spätne pozerám, možno som ho až tak nepotrebovala. Nedôverovala som si, nepovažovala som sa za dosť dobrú. A možno som sa chcela predovšetkým rozprávať s človekom, o ktorom som si myslela, že je ľudsky ďaleko-ďaleko predo mnou. Ale že sme predsa v mnohom na jednej vlnovej dĺžke.

Myslela som si, že to bude hlboký rozhovor dejinách, počas ktorého sa veľa dozviem a pochopím. Profesor je občiansky aktívny a často hovorí o rôznych poučeniach z minulosti. Tak múdro a pútavo dokáže rozprávať o vzťahu histórie a súčasnosti, až ma to úplne opantalo. Na moje nešťastie. Považovala som ho za vzor pre seba aj pre ostatných a len neskôr prišlo bolestivé vytriezvenie.

Jeho kabinet má z jednej strany spoločné dvere s triedou a z druhej s ďalším kabinetom. Zvyčajne je tam rušno, teraz už ale bolo dosť neskoro. Postupne všetci poodchádzali a škola sa vyprázdnila. Do profáka zrazu čosi vošlo a celý sa zmenil. Bol nervózny, akoby sa na čosi chystal. Počula som, ako hlasno dýcha. Začal sa na mňa vyzývavo pozerať a vyzliekať ma očami. Oslovoval ma zdrobneninami, nielen môjho mena, ale aj ďalšími odpornými slovami. A hlasom oveľa tenším než zvyčajne hovoril niečo, na čo si radšej nechcem ani spomenúť… Vyvrcholilo to tým, že mi rukou zašiel pod sukňu a dotýkal sa mojich nôh.

Rýchlo som vstala zo stoličky a horúčkovito som si pobalila svoje veci. S pohľadom sklopeným do zeme som mu povedala, že mi je zle a že musím odísť. Keď som bojazlivo zdvihla pohľad, pozrela som sa mu do tváre. Bol červený ako rak a z fúzov a briadky mu stekal pot. Pri odchode mi povedal, aby som vo vlastnom záujme nikomu nič nehovorila.

Bol to pre mňa šok a strašná rana. Nejde len o to, že si chlapcov držím od tela a radšej trávim čas čítaním a prechádzkami v prírode. Ten zážitok bol oveľa horší. Idealizovaný obraz toho profáka sa rozbil na márne kúsky. Zostala po ňom len uslintaná prízemná bytosť, ku ktorej cítim bytostný odpor. A spolu s ním akoby sa celý môj vnútorný svet rozsypal ako domček z karát. O týchto pocitoch píšem tu na blogu v básni Domček z karát.

Zo školy domov som nekráčala, ale utekala. Nemala som sa kam ponáhľať, skôr som bežala pred spomienkou, v ktorej sa idealizovaná bytosť z minúty na minútu zmenila na čosi odpudivé. Dnes chápem, že som žila v ilúzii a že profesorov obraz bol len produktom mojej naivity, prianí a predstavivosti. Vtedy som to ale ešte nemala v hlave utrasené, vedela som len to, že sa ten obraz zmenil na niečo odporné. Vo svojom srdci som cítila hlbokú ranu. Potrebovala som sa vyrozprávať. Keď som pribehla domov, čakala tam moja mama. Vedela som, že sa bude kvôli mne trápiť. Nechcela som to preniesť na ňu, ale muselo sa to zo mňa dostať von. O tom je báseň Dezilúzia, ktorá je tiež na tomto blogu. Mamina mi, samozrejme, bola veľkou oporou. Za to som jej strašne vďačná.

V triede som o tom nikomu nepovedala. Odvtedy už uplynul takmer rok a pol. Stále som na rovnakej škole, s profesorom spolu takmer nekomunikujeme. Keď, tak hovorí veľmi úsečne o známkach a podobne. Nevadí mi to. Aj keď rana vo mne je stále živá, veci sa nedajú vrátiť späť. Je lepšie, keď medzi nami panuje chlad. Občas mi je zle, keď ho vidím, ako sa pred triedou tvári ako mravný vzor a pán ideálny.

Celkovo pre mňa svet vyzerá depresívne, ale liečim sa z toho písaním básní. Možno okrem mňa v mojich veršoch nájde pôžitok aj niekto iný. Preto som si tu založila blog a zverejňujem tu svoje texty. Zdá sa mi, že tu na Pravde sa dostanú k viacerým ľuďom, ako na WordPresse, kde som mala blog predtým: https://snezienkazpovaziablog.wordpress.com.